Efektívne riešenie sporov na stavbách vyžaduje rýchlosť, nízke náklady riešenia sporov, neformálny prístup a odbornosť.
Takýto postup zabezpečuje adjudikácia. U nás sa adjudikácia vyskytuje najmä vo FIDIC zmluvných podmienkach a označuje sa ako Komisia pre rozhodovanie sporov, resp. KRS.
Adjudikácia vznikla vo Veľkej Británii a USA. Je to špecifický inštitút, ktorý je vo Veľkej Británii upravený priamo v Stavebnom zákone. Mimochodom, majú ho aj v Maďarsku. Upozornil by som na skutočnosť, že vo Veľkej Británii je vytvorený aj špecializovaný stavebný súd, ktorý sa venuje výlučne stavebným sporom. Zmyslom adjudikácie je predísť súdnemu konaniu práve v menej formalizovanom konaní, kde sa sporové strany spoľahnú na rozhodnutie odborníka so skúsenosťami v stavebníctve.
Myslím si, že dobrá zmluva o dielo by mala nútiť strany sadnúť za stôl a dohodnúť sa na riešení sporu.
Adjudikáciu aktuálne obsahujú aj FIDIC zmluvné podmienky. Medzinárodná obchodná komora (ICC) tiež umožňuje stranám, okrem arbitráže, dohodnúť sa aj na riešení sporu prostredníctvom adjudikácie.
Adjudikácia môže mať dva spôsoby. Buď sa strany podriadia rozhodnutiu adjudikátora, alebo si nechajú záväzne vysvetliť spornú otázku adjudikátorom, prípadne môžu byť použité oba spôsoby, podľa potreby.
Nové FIDIC zmluvné podmienky upravili článok o sporoch, ktorým sa organizácia FIDIC, ale aj ICC, a iné zainteresované subjekty, snažili odstrániť aplikačné nejasnosti a implementovať rozhodovaciu prax z arbitráže ICC.
Iba okrajovo sa zmienim, že jednou zmenou v nových FIDIC zmluvných podmienkach je aj to, že objednávateľ sa dostal tiež pod povinnosť včasne oznamovať svoje nároky, a to tiež pod hrozbou zániku zmluvného nároku.
Zmluvné strany v zmluve o dielo podľa FIDIC zmluvných podmienok oprávnia adjudikátora, aby ich spor rozhodol a zaväzujú sa jeho rozhodnutím riadiť. Myslím si, že aj naše právo umožňuje takúto dohodu. Ust. § 269 (3) v spojení s § 291 Obchodného zákona predvída možnosť, aby obsah zmluvy určila tretia strana. Dohode o adjudikácii podľa mňa nič nebráni.
Rozhodnutie adjudikátora však nie je priamo vynutiteľné, nie je exekučným titulom. Tým by bolo, iba ak by existoval osobitný zákon, ktorý by z neho robil exekučný titul. Viem si predstaviť, že by to bolo v Stavebnom zákone upravené a následne v Exekučnom poriadku by bol odkaz na takéto rozhodnutie. Nesnívajme však, u nás takáto myšlienka zákonodarcom nenapadla. Nakoniec, ani vo Veľkej Británii nie je rozhodnutie adjudikátora vynútiteľné. Strany sú ním viazané a jeho neplnenie predstavuje porušenie záväzku. Vymôcť ho možno iba prostredníctvom súdu. Tu vidím zásadný rozdiel v prístupe súdov a v prístupe arbitráže a praxe arbitrážnych súdov. Organizácie FIDIC a ICC nielenže promujú použitie FIDIC zmluvných podmienok a použitie arbitráže cez ICC, ale aj venujú pozornosť problémom, tieto odstraňujú v následných nových podmienkach a v rámci praxe arbitrov, ktorí sa zúčastňujú na konferenciách a vzdelávajú sa v oblasti výstavbových projektov.
Aj preto organizácia FIDIC prijala tzv. zlaté princípy, ktoré zakazujú meniť rozloženie rizík a povinností v zmluve o dielo, ktorá sa riadi FIDIC zmluvnými podmienkami a stanovujú podmienku riešiť spory až po rozhodnutí sporu adjudikátorom. Naviac sa v princípoch aj FIDIC zmluvných podmienkach výslovne spomína rozhodovanie v arbitrážnom konaní.
Prax ICC je taká, že súd spor, ktorý neprešiel adjudikáciou, zamietne ako predčasný spor a odkáže strany najprv na adjudikáciu.
Týmto sa výslovne pripisuje dôležitosť adjudikácii. Prečo tomu tak je? Pretože sa chráni slabší účastník na stavbe, a to zhotoviteľ. Adjudikátor musí rozhodnúť do 84 dní od podania návrhu na rozhodnutie. Práve preto, že adjudikácia je síce „quick and dirty“ riešenie, ale pre stavby je to najúčelnejšie, čo zatiaľ funguje. Rozhodnutie musí byť prijaté ešte, keď je zhotoviteľ na stavbe. Lehota má byť predĺžená ešte počas realizácie stavby, aby sa zhotoviteľ nevystavil svojvôle objednávateľa, ktorý si nechá stavbu postaviť a odprevadí zhotoviteľa s nezaplatenou faktúrou a zápočtom za zmluvnú pokutu, ktorá je vymyslená na základe termínov, ktoré objednávateľ svojvoľne neposunul, hoci mal. Garantuje zhotoviteľovi napríklad platbu za správnu a výrobnú réžiu, za práce mimo predmetu diela, aby zhotoviteľ nesubvencoval objednávateľa a aby neskrachoval a stavba sa dostavala.
Rozhodnutie adjudikátora je pre strany záväzné. To znamená, že ak sa strana neriadi rozhodnutím, porušuje zmluvu a to aj s právnymi následkami (zodpovednosť za škodu, atď.).
Strana, ktorá s rozhodnutím adjudikátora nesúhlasí, môže prejaviť svoj nesúhlas do 28 dní od doručenia rozhodnutia. Strana môže do 56 dní podať návrh na rozhodnutie sporu v arbitrážnom konaní.
Ak žiadna zo strán nepodá oznámenie o nesúhlase, je rozhodnutie adjudikátora záväzné a konečné. Ako sa takéto rozhodnutie teda vymôže? Prostredníctvom článku 20.7 FIDIC zmluvných podmienok. Práve tu však existovala prax arbitrov (judikátov ICC), že v rámci rozhodcovského konania nešli do merita sporu, ale rozhodnutie prijaté v rámci adjudikácie potvrdili bez zdĺhavého konania, de facto mu iba dali punc vymožiteľnosti. Následne sa takéto rozhodnutie mohlo vymôcť už štandardne ako exekučný titul.
Povedzme si, prečo by tento mechanizmus nefungoval so slovenským všeobecným súdom? Predovšetkým preto, že súd nie je viazaný rozhodnutím prijatým v rámci adjudikácie. Súd inštitút adjudikácie ani nepozná. Bude ho považovať iba za záväzok strán, resp. obsah zmluvy, ktorý určila tretia strana (adjudikátor). Spor však bude meritórne skúmať a nemusí sa stotožniť s rozhodnutím adjudikátora. Nehovoriac o tom, že súd bude viesť polemiku o zániku práva a nemyslím si, že si bude prezerať judikáty ICC.
Myslím si, že efekt odbornosti a rýchlosti adjudikácie sa stratí, ak si strany v zmluve o dielo nedohodnú arbitrážne konanie, resp. rozhodcovský súd, alebo ad hoc rozhodcu podľa slovenského zákona o rozhodcovskom konaní, ale dohodnú sa, že spor rozhodne slovenský všeobecný súd.
Súd v rozhodcovskom konaní bude rozhodovať v súlade so zmluvou uzatvorenou medzi stranami, pričom si osobne myslím, že rozhodca bude akceptovať princíp zmluvnej autonómie strán a bude viac rozumieť stavebnému zmluvnému právu ako bežný sudca všeobecného súdu. Naviac rozhodca môže aplikovať aj obchodné zvyklosti, vzťahujúce sa na spor. Dovolím si tvrdiť, že rozhodca, ktorý sa venuje stavebnému zmluvnému právu pozná zverejňované rozhodnutia iných stálych rozhodcovských súdov a všeobecne uznávané zásady, nebude sa teda báť rozhodnúť pragmaticky v súlade s uplatňovanými lex mercatoria, resp. lex constructionis.
